Len tak...

Nedá sa mi spať. V poslednom období sa mi to deje dosť často, zrejme preto, že cez deň nevydám dostatok energie na to, aby som bola večer unavená... Tak som si čítala tých pár "výtvorov", čo som tu kedysi, už dosť dávno napísala a jeden príspevok som si musela hneď aj vymazať. A je mi z toho smutno, že človek niekedy cíti niečo, alebo myslí nejako, alebo sa proste len niečo deje a v tej chvíli je to jednoducho tak, ale potom, po nejakej dobe je to zas inak. A jednu vec si ešte uvedomujem.  Že o človeku, ktorý ti je dôležitý a blízky by sa nemalo rozprávať niekomu práve vtedy, keď  "nie je dobre". Lebo potom možno zas niekedy "bude lepšie" a potom to mrzí... Takže sa takto, o tretej v noci, ospravedlňujem môjmu mužíkovi, o ktorom som tu raz napísala, že s ním vlastne nechcem byť, a že prečo som sa vôbec vydávala... Nie, nechcem tým povedať, že zrazu je všetko ružové, my nie sme dokonalý "filmový" párik, ale máme sa radi a hlavne, vážime si jeden druhého, čo je síce klišé, ale je to proste tak. A ja som rada, že ho mám a verím, že aj on a ešte aj viem, že o lásku sa oplatí aj trošku zabojovať. (v tom zmysle, že aj keď vzťah nie je dokonalý, netreba hneď hádzať flintu do žita, či ako sa to vraví :-)) A som rada, že mám taký život, aký mám, aj keď sa mi na ňom veľa vecí nepáči, ale mohlo by byť aj horšie.
Takže idem spať, alebo pozerať telku, alebo čo....:-)