Len tak...

Pes. Úžasné zviera, ktoré je človeku tak blízko, ako hádam žiadne iné... od pradávna žije s ľuďmi, pomáha im, vyvíja sa spolu s nimi...človek si z neho spravil najskôr pomocníka, neskôr aj spoločníka, priateľa, ochrancu, liečiteľa, či jednoducho domáceho maznáčika...šľachtením vzniklo niekoľko stoviek rôznych rás, prosto, stačí si len vybrať toho správneho...
 Od detstva som mala veľmi vrelý vzťah k týmto chlpáčom. Moji rodičia boli v tomto smere veľmi otvorení, takže sme sa cez rybičky, škrečky, morčatá, zajačiky a andulky preparacovali až k môjmu prvému psovi... volal sa Borko (to akože podľa mňa:-) ), a mal to byť bradáčik... ale ako tak rástol, bolo nám pomaly jasné, že to teda bude skôr nejaký "miešanec". Nakoniec vyrástlo s nášho Borka čierne čudo, ale bol to právoplatný člen našej domácnosti, ktorého mal každý rád. Bolo inteligentný, zábavný, proste skvelý.... až prišiel deň, na ktorý hádam nikdy nezabudnem... sedela som v obývačke a učila sa niečo do školy, bol podvečer, vonku už tma. Zrazu sme počuli z dola krik našej mamy. Hoci sme bývali až na jedenástom poschodí a okno som mala zavreté, počuli sme ju. Nášho malého Borka zrazilo auto. Nešťastne vybehol spoza zaparkovaných priamo pod kolesá toho idúceho. Hoci nešlo rýchlo, pre psíka to bola osudná zrážka. Utekali sme s ním k  veterinárovi, ale už mu nebolo pomoci... mal vnútorné krvácanie do hlavy a tak dve hodiny na to umrel... ešte tesne pred tým ležal v kúpeľni, pretože potreboval tmu, ale keď nastal jeho čas, prišiel k nám, ľahol si na dlážku, pozrel na nás naposledy tými smutnými očkami a tíško dodýchal.... aj teraz mi je do plaču, hoci sú to už mnohé roky, čo od vtedy uplynuli, ale pre mňa to bola obrovská strata. Ako strata milovaného človeka. Tu nie je rozdiel. Viem, veľa ľudí by pohŕdavo a možno až pohoršene teraz poznamenalo, že to sa porovnávať nedá, ale veru, že dá!!!!!  Oplakávala som ho ešte niekoľko dní, smútila dlhé týždne a pri spomienke na ňho mi ešte aj po rokoch vybehla slzička... Vždy sa mi páčili psy, chodievala som aj na rôzne výstavy, kupovala knižky, ale až keď som mala môjho prvého psa, až vtedy som zistila, že ich proste v mojom živote patrí stabilné miesto... Bohužiaľ, to nie je len tak, mať psa... O ďalšom živote so psami a ľuďmi,čo psy neznášajú niekedy nabudúce....