Len tak...

Taakžeee, pokračujem na tému psy a ľudia v meste...
Do môjho bytu som sa nasťahovala pred tromi rokmi, a aj keď toto ešte nie je celkom "k téme", od začiatku mi bolo jasné, že to tam nebude až také jednoduché... V prvom rade išlo predovšetkým o to, že to bol malý činžáčik, obývaný dôchodcami.
A my mladí, my sme boli "votrelci". Objekt, na ktorom sa mohli dosýta vybúriť. Boli sme sledovaní, a to teda fakt nepreháňam, pretože susedky vedeli, kedy sme prišli domov, s kým, kedy od nás koľko ľudí odišlo...no proste úžas.
Na svoju obhajobu ešte musím povedať, a to s úplne čistým svedomím, že v tom čase som už bola dostatočne vybúrená, takže žiadne párty, hlučná hudba atď sa u nás nekonali... a ak aj náhodou sem, tam, tak o desiatej bol "šluss". Ale aj tak sme stále boli tí najhorší, lebo hlasno zasúvame stoličky po podlahe :-)), nezatvárame vchodové dvere, nechávame im stopy na rohožke:-))) a podobné takéto výplody... No, a potom prišiel ten osudný okamih v našom "spoločnom nažívaní", kúpili sme si psa...
Každý, kto mal doma šteniatko asi vie, že zo začiatku to nebýva až také jednoduché... Ale je nevyhnutné, naučiť toho psa, aby vedel ostať doma aj sám, takže sme s tým začali... a samozrejme, Edkovi (tak sa volá môj hafan) sa to neveľmi páčilo.
Takže robil "krik", a  ja som musela prežívať každodenné hádky a počúvať, ako nás udajú atď. Ja priznávam, že skutočne štekal statočne, ale zdôrazňujem, že šlo vždy o denné hodiny, nikdy nie v noci, ani skoro ráno... Ja netvrdím, že je to príjemné, ale, bohužiaľ, taký je život v panelákoch, tam nikto nemôže čakať, že tam bude mať svoj "svätý pokoj"...
V detstve som bývala v jedenásťposchodovom činžáku a čo všetko som si tam vypočula... štekajúce psy, hádajúcich sa susedov, vrieskajúce, dupajúce deti, hudbu "na plné pecky", vŕtanie, ktoré trvalo hocikedy aj celý týždeň...a??? nikomu z nás sa nič nestalo, prežili sme to v zdraví a v "mieri"... A títo moji milí susedia dostali ešte taký "geniálny nápad", že keď bol pes doma sám a štekal, tak oni mu išli búchať na dvere, že aby prestal.. to až rozum mi nad tým zastával... veď chudák pes, mal ešte väčší stres, ako dovtedy... Raz, keď som bola doma, susedka šla okolo, pes zaštekal, a ona nám kopla do dverí, tak to som si už povedala, že akože fakt sila....
No, teraz bude mať náš Eduard tri roky, a keďže je to pejsánek temperamentný, tak rád dáva najavo svoje pocity. To znamená, že šteká, keď prichádzame domov, alebo keď  k nám niekto príde, tak ho privíta, občas si "prebrechne" aj, keď niečo chce, keď sa hráme (aj keď tenisová loptička je tiež veľmi "hlučná", tak sa už ani toľko nehráme:-), a tak...
Na druhej strane, už dávno vie byť domá sám a potichu, zvykol si na pach susedov, takže keď oni idú po schodoch, má to úplne "na háku". No. A dostali sme nových nájomníkov...Starý pán nad nami zomrel (čo bol inak jediný normálny), a nasťahovala sa tam jeho dcéra s dvomi pubertálnymi deťmi...Tak to keby ste počúvali, ako oni trieskali, dupali po schodoch ako stádo slonov, prichádzali domov po nociach s celým stádom ďalších pubertálnych "dupajúcich slonov", ráno o štvrť na sedem ma budila ich fajná hudbička...no proste "radosť žiť", ale v živote by ma nenapadlo, mať k tomu nejaké "poznámky", keď že si plne uvedomujem, že nebývam na samote v lese... Malo to aj svoje plus, pretože už sme neboli my tí najhorší:-)) Nuž, ale Edkovi to všetko prišlo čudné, kým si zvykol,že tie slony tu teraz žijú s nami, tak ich musel obštekať (priamo úmerne s ich dupotom sa ozýval aj on) A čo sa stalo? Tá šestnásťročná "sopľa" (teraz sa ospravedlňujem všetkým násťročným, ale dievka ma fakt vytočila, lebo je drzá ako ploštica, matka si ich nevšíma, nechodia ani poriadne do školy, nechávajú pred vchodom bordel atď..), tak ona mi na dvere nalepila lístoček,že "spravte si poriadky s tým psom, lebo mu nasypem jed na potkany!" Tak som si myslela, že ma tam roztrhne... A poviem úprimne, že som sa pohrávala s myšlienkou, nasypať toho jedu jej do coly:-))) Bonusom ešte bolo, keď som sa dozvedela od môjho uja, že oni predtým boli ich susedia, a predstavte si, mali psa, ktorého zatvárali na balkón, a tam štekal od rána na celé sídlisko. Takže takéto my máme krásne susedské vzťahy:-)) Snažím sa, ignorovať takýchto ľudí, ale musím priznať, že už aj dávam pozor, keď sa "ideme venčiť", či náhodou môj pes okolo činžáku niečo neprehltne....
(v predchádzajúcom článku som dostala komentár, kde pisateľ opísal presne takú strašnú situáciu, ako im otrávili psíka, takže niektorí ľudia sú fakt svine....)
Odkaz susedom: Ži a nechaj žiť :-)))) (alebo sa odsťahuj do chalúpky do lesa:-))))